Zo súdka minulosti

Autor: Soňa Hochsteigerová | 29.1.2013 o 13:43 | (upravené 29.1.2013 o 13:52) Karma článku: 5,06 | Prečítané:  366x

Rozhodla som sa napísať niečo osobnejšie na margo tvrdenia, že „kopčím" z múdrych kníh. Jedinou knihou, z ktorej kopčím, je život sám. Aj to nie je kopčenie, ale učenie sa. :)

Keď som bola ešte malé dievčatko život bol bezstarostný a ľahký ako pierko poletujúce vo vetre. Bola som dieťa veľmi ľúbené a ak by som tvrdila, že mi niečo chýbalo, klamala by som. Ťažko by som si mohla predstaviť svoju rodinu inak, lepšie a dokonalejšie. Rozmaznávali ma (s mierou), chránili a vychovávali, tak aby som si bola vedomá tých skutočných hodnôt. No a jednou z nich bola rodina.

Už v škôlke som si zažila svoje prvé sklamanie a odmietnutie a na základnej škole sa toho veľa nezmenilo. „Bojovala"  som so svojimi spolužiakmi a neskôr aj sama so sebou, pretože som si myslela, že je na mne niečo zlé, keď sa mi posmievajú. Bola som len iná, no tomu som vtedy nerozumela. Snažila som sa zovšednieť, aby som sa tak nevynímala, aby som zapadla. Do kolektívu, do triedy, k spolužiakom. Veľmi som k nim chcela patriť, dieťa potrebuje pocit, že niekam patrí...

No ja som nepatrila. Čím viac som si to uvedomovala, tým viac som jedla a tým viac som priberala. Bola som smutná a mala som strach, že sa nič nezmení. Ale zmenilo sa, k horšiemu. Deti  sa mi začali posmievať ešte viac, pretože som nebola už len zvláštna, bola som už aj tučná. Deti vedia byť veľmi škodoradostné a zlé, aj keď pochybujem, že to majú z vlastných hláv (deti kopírujú rodičov).

Rodičia sa mi snažili s nadváhou pomôcť, ocino so mnou zvykol cvičievať, dodnes si to pamätám. No oni mi pomáhali riešiť následok, nie problém. (Ani alkoholik nezačne piť, pretože mu chutí, to príde neskôr.) A tak sa nič nemenilo, pretože problém tu stále bol a bol reálny. A tak sa raz stalo, že ocinovi ušla žartovná poznámka na moju adresu. Nemyslím si, že vedel aké to bude mať následky a čo to spôsobí, ale stalo sa. A ja mu za to ďakujem.

Dieťa vníma „reči" dospelých, obzvlášť svojich rodičov. Má ich za vzor, za ideál a dôveruje im. Dáva na nich, pretože si myslí, že oni všetko vedia a majú odpovede na ich otázky. A tak sa stalo, že aj ja som ocinovi uverila. Myslela som si, že už ma neľúbi, pretože sa mi vysmial, tak ako ostatné deti. Myslela som si, že si lásku ani nezaslúžim, preto, aká som. Tak som sa zaťala, povedala si dosť a skamarátila sa s anorexiou. Myslela som si, že ak zmením seba, schudnem, získam lásku, ktorú som stratila. Ale nestalo sa. Ľudia sa ku mne správali inak, ale ťažko sa to dalo nazývať láskou. Získala som obdiv ale po ňom som netúžila. Túžila som po láske, túžila som niekam patriť.

Stalo sa zo mňa krásne dievča, ale ja som si to neuvedomovala. Nikdy som si to o sebe nemyslela. Zmenil sa môj výzor ale vnútri som sa necítila inak. Stále som si uvedomovala, že som iná než väčšina mojich rovesníkov a že si s málokým rozumiem. No bolo tu aspoň to málo a to mi stačilo. Bola som šťastná, aspoň som si to myslela. Lenže moje šťastie záležalo len na mojich priateľoch. Ak som ich mala a mala som s kým byť, bolo všetko v poriadku. No keď som ich nemala bolo to viac ako zlé. Prenášala som zodpovednosť za svoje šťastie na nich a priam im ho vkladala do rúk. Preto sa často stalo, že mi ho rozbili. Ako môže byť niekto iný okrem vás zodpovedný za to ako sa cítite a či ste šťastní? Priatelia sú súčasťou vašej radosti ale nemajú byť jej jediným zdrojom. Ale tomu som vtedy nerozumela. Nevedela som, že svoje vzťahy zakladám na závislosti viac ako na láske...

A tak sa stalo, že som postupne o svojich priateľov prišla. O všetkých. Vďaka Bohu! Ostala som sama a učila som sa ľúbiť seba samú. Spoznávala som sa. Učila som sa kto som a čo ma robí šťastnou. Pátrala som po tom, čo ma napĺňa radosťou, čo ma robí smutnou a čo mi vtedy pomáha. Zistila som po čom túžim a neskôr som objavila cestu ako za tým ísť. Naučila som sa napĺňať želania svoje namiesto želaní ostatných. Naučila som sa zbožňovať svoju výnimočnosť a svojskosť a v okamihu, keď sa to stalo, prestalo mi záležať na názoroch ostatných. Už som viac nevidela zmysel v zatracovaní seba samej za cenu zapáčiť sa okoliu a zapadnúť. Pretože žiadna cena nie je dosť vysoká na to, aby ste prišli o to, kým ste!!

Uznanie nie je potrebné ak ste zmierený sami so sebou. Nikdy som nebola láskavejšia a vrúcnejšia, než vtedy keď som sa začala ľúbiť. Nikdy som viac neľúbila  svoje okolie a predsa nebola závislá na tom, čo si myslí. Nikdy som nerobila ľudí šťastnejších než vtedy, keď som sa naučila robiť šťastnou samú seba...všetko to funguje na princípe čo dáš to dostaneš. Ale nejde tu o to, čo dáte okoliu ale v prvom rade o to, čo dáte sami sebe.

 Ak chcete vidieť zmenu vo svete, musí nastať zmena vo vás. Vo vašom vnútornom svete, kde ste tým jediným vládcom iba VY.

Veľa lásky, Sunny.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?