Trvalo mi až dodnes, kým som s uvedomila, prečo sa stále tá istá situácia (len s inými ľuďmi) neustále opakuje. Bolo to preto, že som ju skutočne nikdy nepochopila. Keď stratíte blízkeho človeka máte tendenciu obviňovať sa, poprípade obviňovať jeho. Cítite sa oklamaný, zradený a podvedený. Hľadáte a nenachádzate odpoveď na otázku: „Kde nastala chyba?“
Odpoveď nenachádzate, pretože žiadna chyba nenastala. Život je kolobeh a jediná istota v ňom, je zmena. Menia sa okolnosti, mení sa prostredie a mení sa aj človek. To je fakt a vy ho nemôžete zmeniť. Môžete s ním len pracovať a to tak, že zaujmete stanovisko, z ktorého ho budete vnímať. Môžete sa ľutovať alebo to môžete prijať, toto je naozaj čisto na vás. Emócie vás neminú, nejaký ten smútok tiež nie, ale to patrí k veci. V konečnom dôsledku vás práve tieto pocity a „nepríjemná“ skúsenosť posúvajú ďalej, teda na vyššiu úroveň vedomia.
Vaše vnútro sa neustále mení a meníte sa aj vy. So zmenou vnútorných podmienok prichádzajú nové potreby, nové túžby, nové ciele, ale aj noví ľudia. Je to prirodzené. Na základe toho, kým ste, si vytvárate to, s kým budete. Priateľstvo aj láska vznikajú na tomto princípe no a preto sa niekedy stáva, že prichádzame o ľudí, ktorí boli súčasťou našich životov. (Prichádzame/strácame je veľmi nepresné slovo, pretože nikdy o nikoho neprichádzame. Človek nie je majetok, nemôžeme ho mať, držať ani vlastniť, môžeme s ním len byť. No keďže ma nenapadá lepší ekvivalent, nechajme to takto.) Chcem vám povedať, že nie ste na vine vy, ani váš priateľ. Všetko čo v danom momente potrebujete máte poruke. Čo nepotrebujete, prirodzene odchádza.
V mojom živote sa premlelo viac ako dosť ľudí, pričom každý z nich ma naučil niečo iné, neznáme. Každý z týchto ľudí mal v mojom živote špeciálne miesto a ostáva im už navždy. Ak niekoho ľúbite, stáva sa vašou súčasťou a nosíte si ho so sebou kamkoľvek sa pohnete. Pretože to jediné miesto, kde sú ľudia veční aj napriek neúprosnosti času a zmenám života, je vo vašej hrudi.
Veľa lásky, Sunny.
