Vybrala som sa na turistiku k doline Bielej vody a na chatu Plesnivec. Slnko mi hladilo tvár, vietor sa pohrával s vlasmi a do krokov mi vyhrával šum lístia. Malo to však jeden háčik. Bola som sama.Ak Vás moje slová zaskočili, patríte ku skupine ľudí, ktorí na moje samotárske potulky reagujú spôsobom : "Jaaj", "Aha.." a moje obľúbené "Si divná". Vec je tá, že ja na tom vôbec nič divné nevidím a nie je v tom pre mňa žiaden háčik. Milujem svoju samotu, dobíja ma.
Tak som si teda vykračovala, obiehala turistov a zdravila oproti idúcich. Bavilo ma sledovať rôznorodé reakcie, kde najkomickejšou bola otázka, či ma nehľadajú rodičia. No a samoty sa týkali dve. "Vás vyčlenili z kolektívu?" "Nie, ja som tu sama." "Sama!? A to ako!" "Mne je takto dobre" odpovedala som. "A čo keď Vás samú zožerie medveď?" rozhodila som rukami a pokračovala v ceste. Kúsok vyššie som stretla dvoch pánov, z ktorých jeden bol mnou vcelku zaujatý. "Vy idete hore sama?!" Odpovedala som popravde: "Áno." "Určite idete za frajerom!" "Nie, nejdem." "Ale áno!" V duchu som sa pousmiala, prijala, že sa nechápeme a išla ďalej.
Väčšinu času naozaj s nikým nie som a za nikým ani nejdem. Mám rada svoju samotu, nerobí mi problém ísť sama do prírody, na turistiku, do cudzieho mesta alebo na kávu. Keď to tak cítim, jednoducho vezmem knihu, sadnem si do sadu Janka Kráľa pod strom, pozorujem prírodu, okolie, počúvam šum lístia a krásu detského smiechu. Len tak, pretože sa mi chce. A pretože moja duša pri tom spieva. Nemusím nič robiť a s nikým byť aby som cítila šťastie. To je na tom to krásne, ak si viete užívať samých seba a svoje myšlienky. Nepotrebujete umelo vypĺňať svoj čas druhými. Ak s niekým ste robíte to, pretože naozaj chcete a prítomnosť druhého vás obohacuje. A ak nenastali správne okolnosti a vaši známi nemajú priestor vás vašimi aktivitami sprevádzať, nie je to pre vás dôvod na ich zrušenie. Jednoducho idete.
Krása takýchto zážitkov pre mňa nie je menejcenná, je len iná. A hoci som v prírode často sama, nikdy nie som opustená. Pretože to pre mňa nie je možné. V každom strome, machu, muške, či kameni vidím priateľa a cítim v nich rovnaký život, aký mi koluje v žilách. A ak raz nájdem človeka, ktorý sa na tieto veci bude dívať podobne, verím, že zdieľanie týchto zážitkov nadobudne úplne iný rozmer. A asi ma rovno, povedané pekne po východniarsky, dzigne od šťastia. Dovtedy však má pre mňa poznávanie tisícok neznámych miest väčší význam než čakanie na správnu spoločnosť. Tú už sčasti mám. Navyše odmietam predpokladať, že so mnou bude rád niekto iný, keď to neviem sama a čo viac, aký je predpoklad, že moje vzťahy budú založené na láske?... to nemienim riskovať. :)
A ak ma raz na mojich potulkách naozaj zožerie medveď, nech zomriem s pokojom, že bol zmarený len jeden život. Veď každý premárnený život je tragédia, nie len ten ľudský.
Sunny