Je to krásny pocit, ktorý prajem každému človeku a som vďačná, že pre týchto ľudí existuje špecifické pomenovanie"priateľ". Môj priateľ je osoba, pri ktorej môžem byť malým dieťaťom, ale aj storočnou ženou, a riešiť tie najpálčivejšie filozofické otázky (môjho) sveta. A tak jeden deň prišlo na tému partnerstva, lásky a vzťahov. Ako v mnohých veciach, zhodli sme sa, ako by nám charakterovo ako partneri vyhovovali veriaci ľudia. Ani jeden z nás veriaci nie je, neveríme v cirkevnú ideológiu, ani cirkev ako inštitúciu. Pokiaľ ste ale v živote stretli "zdravo" veriaceho, múdreho, cirkvou nevymytého človeka, ktorý ctí a miluje život, svoj aj druhých, rozdáva dobro a láskavosť, viete, prečo si to myslíme. Tým ostatným to vysvetľovať nejdem.
Ja netvrdím, že takýto človek musí byť v zásade veriaci, ide skôr o vec pravdepodobnosti. To, že prišla na rad otázka, či takí partneri budú akceptovať, že my veriaci nie sme, bolo samozrejmé, a nevyhnutne sme došli k záveru, že nie. Nebudú. Akceptácia totiž neznamená, že presvedčíte človeka aby prijal vašu vieru za svoju ak si vás chce vziať a budovať s vami život. To je len to, čo sa poväčšine deje (osobne nepoznám výnimku). Možno si poviete, ale veď on ako neveriaci sa ničoho nevzdáva, je to kompromis, ja nezradím svoju vieru! Môj názor ale je, že človek by v prvom rade nemal zradiť sám seba a to je to, čo sa deje, bez toho, aby si to protistrana uvedomovala. A bohužiaľ, často si to neuvedomuje ani sám dotyčný. A možno vám je to naozaj jedno, neviem, vzdať sa svojich zásad v mene lásky... znie to hrdinsky.
Otázka, ktorú si pokladám znie: "Prečo medzi takýmito ľuďmi neexistuje vzájomná seba akceptácia?" Beriem si ťa takého, aký si, pretože ťa milujem ako človeka a je mi jedno, aké svetské či náboženské inštitúcie ťa viažu/neviažu na tomto svete. Si pre mňa človek, ktorého hodnoty majú pre mňa zmysel a vážim si hodnoty, ktoré pre svet vytváraš. Chcem s tebou rásť a budem ťa rešpektovať nech si katolík, evanjelik, žid alebo pohan. V tomto ja cítim lásku.
" A a a ale čo výchova? Ako budeme viesť naše deti!" Ja neviem, ako?? Keď ja som vegetarián, mám rada škoricu a pálivé jedlá a nehľadám Boha v chrámoch. Všade samý problém a štipka irónie. :) Podľa mňa ako rodič nemôžete urobiť viac, než ukázať dieťaťu viacero ciest. A to, ktorú si vyberie, keď bude schopné kritického myslenia, je vždy len na ňom. To je to, čomu verím a budem mať silu to presadzovať, lebo chcem.
Kostoly pre mňa boli vždy miestom pokoja, občas krásy, ale vždy keď boli prázdne. Ťažko povedať, či to bola funkcia stavby alebo som ten priestor vypĺňala sama sebou ja. Nedávno som totiž bola s priateľom na káve, sadla si na ulicu a vychutnávala krásny deň. Po chvíli na mne pozerá a hovorí: "To je neskutočné, ako tu môžeš takto pokojne sedieť, tu chodia autá, električky, mňa ide rozdrapiť !!!" Skutočne išlo, ja som sa len pousmiala, vychutnávala si svoj pokoj a výbornú kávu. A to je presne to, nepotrebujem hľadať Boha v chrámoch, pretože svoj vlastný mám v sebe. Tak ako vy, tak ako my všetci. Jemu chcem byť a budem verná, pretože je predĺžením toho, čo vy nazývate Boh, iný sila, ďalší energia, a pri tom je to jedno a to isté. A vidím to všade: v živom/neživom, bielom/ružovom, v starom/mladom, v hentakom a onakom. Všade.
A tu nachádzam pocit naplnenia.
Sunny
