Pravdepodobne pre mňa vždy inšpiratívne budú, pretože ten detský záujem, odhodlanie, kreativita, chuť objavovať dôsledky činov a tie úspešné radostne opakovať, sú niečím, čo som v sebe v istej fáze svojho života túžila znovu objaviť.
Už s mojim partnerom na výške sme riešili tému detí, vždy som túžila mať dve: dcéru Sáru a chlapca Viliama. Je to asi 5 rokov, čo sa vo mne myšlienkou na nich zhmotnil veľmi intenzívny a číry pocit. Najjednoduchšie by bolo nazvať ho láskou, ale neurobím to, lebo pod tou si každý predstavuje niečo vlastné. Najvhodnejšie mi je to preto prirovnať k zážitku, keď zavriete oči a vaše telo vypĺňa prázdno, no s ním je zároveň prítomný hlboký pokoj, pravdivosť, spojenie s niečím, čo vás presahuje, vypĺňa, obklopuje. To čo je skutočne vami.
Odvtedysom žiaden podobný zážitok nezažila, deti nemám a stále sú pre mňa možnosťou. Život so mnou ale rozohral veľmi zaujímavú hru a ja sa teším na jej výsledok. Počas mojej cesty po Južnej Amerike som sa všade stretávala s menami Sára a Viliam, či už boli zakomponované v názvoch ulíc, budov, boli to sochy významných osôb alebo skutoční ľudia. Tešilo ma to, ale nerozumela som, prečo je toho tak veľa a prečo je to všade. No a pár mesiacov na to, mi bol ponúknutý nový zážitok. Nedávno som si prezerala knižky na Martinuse a ako reklamu mi ponúkol knihu od Esther a Jerry Hicksovcov - volala sa Sára. Po prečítaní tohto názvu sa mi zjavila 'varianta možností': sedela som na gauči a v rukách držala malé blonďavé dievčatko, sedela mi v lone a schuti sa na mňa smiala. Vtom sa schytila a bežala za otcom.. A ja som ostala paralyzovaná pocitom vďačnosti z celého toho obrazu. Takej čírej vďačnosti, že mi oči zaliali slzy a stala som sa s ňou jedným. Ja som bola tá vďačnosť.
Moja interpretácia? K žiadnej sa neprikláňam. Stačí mi ten pocit, ktorého pravdivosť je pre mňa nepopierateľná a presahuje moje zmysly.
Pocit, že ste, aj keď vás zatiaľ nevidím.
Sunny